Z toho zeleného, čo mi tá moja dávala celý týždeň, mi začali na hlave pučať parohy. Teda neviem naisto, či je to len z toho zeleného alebo aj z jej nevery. Stále kamsi vybehúva, vraj cvičiť chodí, mám ťa vidieť. Poznám ja tie cviky. Niektoré z ich čísiel sú deliteľné tromi. Takže späť k tým parohom. Svrbia ako vši. Škriabem si hlavu ako francúzski revolucionári svojho času. Už od toho svrbenia aj ručím tuším ako ten jeleň. Načim sa do hory vybrať a parohy o strom ošúchať, otrieskať. Dolu s nimi! Pri tej príležitosti pojmem devu nejakú švárnu, ľúbeznú a oprem ju o strom. Len nech dáva pozor, aby ten strom nebol od živice olepený. Ako deti sme si ju brali a žuvali. Teraz by mi šarapatu narobila. Lebo keď oprieš devu o strom a prilepí sa ti oň, už sa jej nezbavíš. Urobíš si svoju robotu a chceš ísť preč, domov, za svojou starou, lebo tak sa patrí a necháš bokovku prilepenú niekde v hore ako žuvačku na tanieri?! Kričala by ako besná Margita a hneď by sme boli odhalení. A tak chodím po hore, hľadám súci strom a vôbec mi nedochádza, že chýba to najdôležitejšie.
Devucha radodajná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára